Život Prešova
online
online
Pred 30 rokmi zomrel ruský vedec a disident Andrej Sacharov
14.12.2019 Celý región
Moskva/Bratislava
14. decembra (TASR) – Pôvodne oddaný stalinista, neskôr ostrý kritik
komunistického režimu, bol Andrej Sacharov považovaný za "otca ruskej
vodíkovej bomby". Jadrový fyzik sa však postupne stal pacifistom,
vystupujúcim proti šíreniu jadrových zbraní, ich skúškam a pretekom v
zbrojení. V sobotu 14. decembra uplynie 30 rokov od úmrtia ruského
vedca, bojovníka za občianske práva a nositeľa Nobelovej ceny za mier
akademika Andreja Sacharova.
Narodil sa 21. mája 1921 v Moskve v rodine učiteľa. Jeho vedecká kariéra jadrového fyzika sa začala, keď mal 26 rokov a získal doktorát. Ako 32-ročný sa Sacharov v roku 1953 stal akademikom. Bol jedným z konštruktérov sovietskej vodíkovej bomby a od roku 1954 do roku 1962 získal tri tituly Hrdinu socialistickej práce.
Do konfliktu s režimom sa Sacharov dostal v roku 1968 svojím článkom o svetovom vývoji, mierovom živote a intelektuálnej slobode, v ktorom okrem iného vyzýval na odstránenie pozostatkov kultu osobnosti Josifa Vissarionoviča Stalina a žiadal odtabuizovanie verejného života a nástup tzv. glasnosti.
Svoje obavy z pretekov v zbrojení uverejnil v roku 1968 v eseji Úvahy o pokroku, mierovom spolužití a intelektuálnej slobode. Esej sa šírila v radoch sovietskych disidentov a takisto v zahraničí. Na základe toho Sacharova vylúčili z práce na tajných projektoch v zatvorenom meste Arzamas-16, kde strávil 16 rokov, a stal sa z neho disident. Spoločne s ďalšími disidentmi založil v roku 1970 Moskovský výbor pre ľudské práva. O desať rokov neskôr protestoval proti sovietskej vojenskej intervencii v Afganistane a vyzýval svetové spoločenstvo na bojkot letných olympijských hier v Moskve.
Nobelov výbor v nórskom meste Oslo udelil 10. decembra 1975 Sacharovovi Nobelovu cenu za mier. Sovietske úrady mu do Nórska nepovolili odcestovať, cenu prebrala jeho manželka Jelena Bonnerová. V roku 1980 Sacharova zatkli a umiestnili do domáceho väzenia v meste Gorkij (dnes Nižný Novgorod), kde bol nútený žiť bez telefónu pod neustálou kontrolou zo strany KGB. Na slobodu sa manželia dostali až za čias vlády Michaila Gorbačova (1986).
V marci 1989 zvolili Sacharova za poslanca do nového sovietskeho parlamentu, 14. decembra 1989 však zomrel na infarkt. Dožil sa 68 rokov.
Európsky parlament na počesť Andreja Sacharova založil v roku 1988 Sacharovovu cenu za slobodu myslenia. Každý rok oceňuje jednotlivcov alebo organizácie, ktoré podporujú ľudské práva, slobodu a demokraciu. V roku 1989 získal túto cenu slovenský politik Alexander Dubček.
Pamätník ruského vedca a bojovníka za ľudské práva Andreja Sacharova odhalili v roku 2014 v meste Nižný Novgorod, ležiacom na juhu európskej časti Ruska. Odhalenie pamätníka sa uskutočnilo pri príležitosti 25. výročia Sacharovovho úmrtia.
Ukrajinský filmový režisér Oleh Sencov si v novembri 2019 na pôde Európskeho parlamentu v Štrasburgu prevzal Sacharovovu cenu za slobodu myslenia, ktorú mu zákonodarný zbor EÚ udelil v roku 2018.
V septembri 2018 Sencova na toto ocenenie navrhol vtedajší slovenský europoslanec Eduard Kukan z politickej frakcie európskych ľudovcov (EPP).
Narodil sa 21. mája 1921 v Moskve v rodine učiteľa. Jeho vedecká kariéra jadrového fyzika sa začala, keď mal 26 rokov a získal doktorát. Ako 32-ročný sa Sacharov v roku 1953 stal akademikom. Bol jedným z konštruktérov sovietskej vodíkovej bomby a od roku 1954 do roku 1962 získal tri tituly Hrdinu socialistickej práce.
Do konfliktu s režimom sa Sacharov dostal v roku 1968 svojím článkom o svetovom vývoji, mierovom živote a intelektuálnej slobode, v ktorom okrem iného vyzýval na odstránenie pozostatkov kultu osobnosti Josifa Vissarionoviča Stalina a žiadal odtabuizovanie verejného života a nástup tzv. glasnosti.
Svoje obavy z pretekov v zbrojení uverejnil v roku 1968 v eseji Úvahy o pokroku, mierovom spolužití a intelektuálnej slobode. Esej sa šírila v radoch sovietskych disidentov a takisto v zahraničí. Na základe toho Sacharova vylúčili z práce na tajných projektoch v zatvorenom meste Arzamas-16, kde strávil 16 rokov, a stal sa z neho disident. Spoločne s ďalšími disidentmi založil v roku 1970 Moskovský výbor pre ľudské práva. O desať rokov neskôr protestoval proti sovietskej vojenskej intervencii v Afganistane a vyzýval svetové spoločenstvo na bojkot letných olympijských hier v Moskve.
Nobelov výbor v nórskom meste Oslo udelil 10. decembra 1975 Sacharovovi Nobelovu cenu za mier. Sovietske úrady mu do Nórska nepovolili odcestovať, cenu prebrala jeho manželka Jelena Bonnerová. V roku 1980 Sacharova zatkli a umiestnili do domáceho väzenia v meste Gorkij (dnes Nižný Novgorod), kde bol nútený žiť bez telefónu pod neustálou kontrolou zo strany KGB. Na slobodu sa manželia dostali až za čias vlády Michaila Gorbačova (1986).
V marci 1989 zvolili Sacharova za poslanca do nového sovietskeho parlamentu, 14. decembra 1989 však zomrel na infarkt. Dožil sa 68 rokov.
Európsky parlament na počesť Andreja Sacharova založil v roku 1988 Sacharovovu cenu za slobodu myslenia. Každý rok oceňuje jednotlivcov alebo organizácie, ktoré podporujú ľudské práva, slobodu a demokraciu. V roku 1989 získal túto cenu slovenský politik Alexander Dubček.
Pamätník ruského vedca a bojovníka za ľudské práva Andreja Sacharova odhalili v roku 2014 v meste Nižný Novgorod, ležiacom na juhu európskej časti Ruska. Odhalenie pamätníka sa uskutočnilo pri príležitosti 25. výročia Sacharovovho úmrtia.
Ukrajinský filmový režisér Oleh Sencov si v novembri 2019 na pôde Európskeho parlamentu v Štrasburgu prevzal Sacharovovu cenu za slobodu myslenia, ktorú mu zákonodarný zbor EÚ udelil v roku 2018.
V septembri 2018 Sencova na toto ocenenie navrhol vtedajší slovenský europoslanec Eduard Kukan z politickej frakcie európskych ľudovcov (EPP).
www.ZIVOTPO.sk
